Od Adama
Text: Lucia Gavulová
Foto: archív Adama Vačkáře
vyslo v Inspire Magazine c. 35, 2007
Adam Vačkář (1979) je vizuálnym a performatívnym umelcom, skúmajúcim a reflektujúcim sociálne, kultúrne a politické rámce súčasnej spoločnosti. Jej štruktúry a konvencie vo svojich výstupoch buď zpochybnuje, alebo do nich priamo intervenuje. Reaguje na spoločenské princípy a pravidlá, pre ktoré hľadá nové uchopenie. Umenie pre Adama Vačkáře predstavuje zásadnú súčasť bytia, prostriedok nachádzania odpovedí na kladené otázky a voľné pole pre vyjadrenie a tvorbu.
Vačkář študoval na VŠUP a AVU v Prahe a na Ecole Nationale des Beaux-Arts v Paríži. Vyrastal v zaujímavom kultúrnom prostredí – jeho otec je Japonológ, dramatik, spisovateľ, z ktorého strany sa odvíja rad známych hudobných skladateľov Dalibora C. Vačkáře a Václava Vačkáře. Matka je lekárka, zaoberajúca sa alternatívnou medicínou. Babička z jej strany bola speváčka v kyjevskej operete a dedko armádny generál, bojujúci za 2. svetovej vojny na východnom fronte.
Adam už od detstva vytváral sochy a intenzívne sa venoval figurálnej kresbe.
Venovať sa umeniu profesionálne sa rozhodol počas jedného zo svojich pobytov v Japonsku. Zásadne ho zmenilo a ovplyvnilo náhodné stretnutie s konceptuálnym umelcom Josephom Kosuthom v Tokyu, ako aj s českým sochárom Kurtom Gebauerom (u ktorého začal neskôr študovať).
Na Tvojom príbehu – ako si dospel k rozhodnutiu venovať sa umeniu (hoci si k nemu od detstva silno inklinoval) – ma zaujal zásadný impulz, ktorý vzišiel z Tvojho – ako uvádzaš náhodného stretnutia s guruom konceptualizmu Josephom Kosuthom v Tokyu. Ako je možné v Tokyu náhodne stretnúť Kosutha a navyše s ním stráviť nočnú „tour des bars“?
To je otazka nahody, Tokyo je uzasne mesto, kde se da poznat mnoho vyjimecnych lidi, ktere by asi jinde clovek nepotkal. Jezdi tam vystavovat ci prednaset na univerzitach a je daleko snadnejsi se nimi setkat nez v Evrope, kde jsou zcela nepristupni. Byl jsem v jedne galerii na vernsazi a seznamil jsem se tam s panem Johny Walkererem, evropanem, bankovnim maklerem, ktery se narodil v Cine, studoval v Americe, Mexiku a Indii a ted zije v Japonsku. Miluje umeni a ma malou nadaci. Kdyz projedete do Tokia, je to on kdo vzdy vi kde se co deje a zazit s nim jen jediny vecer v Tokiu je nezapomenutelny zazitek. Ja jsem mel tu sanci, ze cestou vyzvednul Josepha Kosutha a stravili sme s nim uzasny vecer. Je to osobnost, legenda soucasneho umeni. Bylo mi sedmnact a zcela me to fascinovalo Me vzdycky fascinovalo se setkat s osobnostmi, a videt zblizka jak doopravdy vypadaji, i zjisteni ze jsou to vlastne jen lide z kosti a masa. Dalo mi to vzdy obrovsky naboj a impuls, je z nich citit jejich zkusenost a neco zajimaveho. Nedavno jsem potkal Billa Violu a Daniela Burena, jsou to vyznamne osobnosti a je moc zajimave se snmi setkat mit moznost si s nimi povidat. Clovek nasaje fascinaci a nadseni a dozvi se nekdy dost zasadni veci.
Nechať sa vtiahnuť do presvedčenia venovať sa umeniu „na plno“ pod vplyvom takejto osobnosti neprekvapí. Nikdy si nespochybnil svoje smerovanie?
Asi ne. Mam o umeni vysoke mineni a nikdy jsem o nem asi zasadneji nepochyboval, o nic vic nez o jinych lidskch aktivitach, ktere se mi zdaji stejne prinosne jako zbytecne… mozna to je tim ze je umeni v nasi rodine necim celkem normalnim.
Máš za sebou skúsenosť z pôsobenia v iných kultúrach a prostrediach (Japonsko, Kambodža), zúčastnil si sa na ročnom programe v známom Palais de Tokyo v Paríži. To všetko je pre umelcovu dušu nepochybne zdrojom rôznych sugestívnych zážitkov, skúseností ako aj nových zistení a poznatkov. Pretavili sa u Teba nejakým spôsobom do konkrétnych umeleckých realizácií?
Urcite, ja myslim ze prostredi je zasadni cinitel ve vyvoji umelcovy duse a tvorby. Velice me ovlivnilo Francouzske pojeti umeni, je hodne zalozeno na teorii, na interpretaci a na kontextu. Studoval jsem u umelce Jeana luca Vilmoutha ktery ovlivnil celou jednu generaci umelcu jako je Philippe Parreno, Pierre Huyghe, Dominique Gonzalez-Foerster atd. A take Japonsko, kde jsem studoval japonstinu me dosti ovlivnilo, nebo cesta do Argentiny do Ohnove zeme, na „konec sveta“, kterou jsem konkretne zpracoval v praci „Towards The End“. Nektere cesty byly pro me drsne a sokujici, napriklad v Rusku, ktere mi nakonec bylo take inspiraci k sose sputniku anebo v Kambodzi, vzdy mi to prineslo obrovske obohaceni. Cesty jsou pro me dulezite, protoze prinasi poznani, nove kontexty a take katalyzuji myslenky a prinasi nove impulsy a napady. Myslim ze moje generace je generace umelcu nomadu, kteri se presouvaji z mista na misto. Asi bych se nedokazal nekde usadit a zit tam porad.
Väčšina tvojich výstupov je performačného a dokumentačného charakteru, pracuješ s médiom videa, fotografie, intervenuješ do priestorov, vytváraš environmenty, akcie, ale aj objekty (Sputnik). Niekde som čítala, že vo svojich dielach pojednávaš o vzťahu umelcov voči súčasnej spoločnosti. Mne sa skôr zdá, že skúmaš a testuješ možnosti a hranice vplyvu, dosahu a schopnosti bádania média súčasného umenia. Ako sa staviaš k podobným teoretickým interpretáciám svojho diela? Ak sa nemýlim, sám ako teoretik v niekoľkých projektoch figuruješ (festival súčasného umenia v Prahe Tina.B 2006 – výstava Reality Blurred). Ako by si z vlastného pohľadu charakterizoval svoju tvorbu?
Je tezke ziskat kriticky odstup od sve prace… Pro me je zkoumani a hledani novych reseni a moznosti v delani umeni a jeho vystavovani zcela zasadni. Myslim ze by umelec mel neustale prekracovat hranice a nerespektovat dane kriteria. Zkoumat, vynalezat, napadat a provokovat, jako anarchista bez konkretniho cile. Bylo nadelano hodne soch a obrazu a objektu, ale myslim ze dnesni doba je o necem jinem. Umeni se posunulo nekam jinam, protoze ho cim dal tim vic ovlivnuje ekonomie a penize a pricina delani umeni se vice rozdeluje. Spousta lidi dela objekty, ktere se daji prodat, protoze se chce uzivit, byt uspesna a mit penize, coz je pochopitelne. Ale na druhou stranu to z umeni dela jen jiny byznys protkany marketingovym uvazovanim, podobnou praci jako jsou ostatni zamestani a to je skoda. Ja myslim ze umeni nikdy nebylo obycejnou praci, ma svoji auru, je necim prechodnym a vyjmecnym a je treba ho tak udrzovat. Umeni by podle me mohlo mit velky vliv na nasi spolecnost, ktera je priserne materialisticka a vyprazdnena. Umeni neni demagogicke, neni to vira v neco, nybrz nabizi nove pohledy a hlubsi pohledy na realitu. Chtel bych aby lide umeni vnimali stale vic. To je jedna z veci, na ktere mi zalezi.
Vo svojich projektoch One Minute of Silence, Silence in PDT a Silence in GMP (všetky 2006) narábaš s navodzovaním istej neštandardnej, ale každému známej situácie – výzvou k držaniu minúty ticha. V prvom zmienenom výstupe zachytávaš rôzne typy ľudí vo svojom bežnom pracovnom prostredí (vybral si ikonické modely najfrekventovanejších profesií, resp. vzdelávacích štruktúr súčasnej západnej spoločnosti – telekomunikačná spoločnosť, reklamná agentúra, škola), pričom ich snímaš v štádiu prerušenia bežného toku svojich aktivít. Jedná sa tu o prerušenie v zmysle prestávky – pauzy – mlčanlivosti – nečinnosti, alebo skôr „zamrazenia v čase“ v zmysle spochybnenia, nastolenia hlbších otázok zmyslu ľudského konania?
Ano, presne tak, jde o takovy off time, pauzu, vypnuti a naruseni bezhlaveho stereotypniho toku a lidskeho kmitani ve spolecnosti, ktera nas neustale nuti produkovat a postupovat kupredu. Inspiroval me k tomu film Reneho Claire „Spici Pariz“ (Paris qui dort), kde vedec pomoci paprsku smrti zastavi cas. Nastane tak uzasny prostor prazna, zastaveneho casu. Druhou inspiraci byl film Raymonda Depardona, ktery zachycuje pohreb Jana Palacha v Praze. Clovek ma pocit, ze cela spolecnost se v tom okamziku zastavila v soku a bolesti.
Pro me je to take hodne spojene s nasi ceskoslovenskou spolecnosti, ktera prosla v poslednich letech obrovskymi zmenami, je to pro ni pauza k zamysleni nad tim co by se melo dit dal. A vubec cele spolecnosti. Pro me to byla pricina jak narusit uceni ve skole, v call centru a v reklamni agenture, coz jsou mista v neustalem pohybu a neustavajici aktvite.
Ďalšie dva projekty vyzývajú návštevníkov galérie za dennej prevádzky k držaniu minúty ticha. Vo všetkých nachádzam paralely s dielom Romana Ondáka Announcement z roku 2002, v rámci ktorého hlásateľ vo vysielači predčíta oznam „Na znak solidarity s udalosťami, ktoré sa práve odohrali, neprerušujte prosím nasledujúcu minútu činnosti, ktoré vykonávate práve v tejto chvíli.“ Ondákova verzia je reakciou na oznamy v Slovenskom rozhlase, vysielané za socializmu, ktoré však paroduje prevrátením ich pôvodného významu. V diele One Minute of Silence si minútu ticha aplikoval nie len na mlčanlivosť v zmysle dodržania ticha, ale aj na činnosť, v zmysle prerušenia aktivity. O čo šlo v performance Silence in PDT a Silence in GMB?
O tehle praci Romana Ondaka jsem nevedel, to je moc zajimave. Performance, kterou jsem delal v Palais de Tokyo byla o necem trochu jinem. Byla daleko razantnejsi, pracovala s davem lidi jako s mediem (namisto napriklad sochy ci kresby). Chtel jsem prinutit publikum k opravdove pozornosti a spoluucasti na dile. Bylo to uzasne a fascinujici. Kdyz lide samotni jsou nosicem, prostrednikem a spoluucastnikem umeleckeho dila, umeni dostava zcela jiny rozmer. Kdyz je zticha tisic dveste lidi, je to opravdu silny zazitek. Slo mi prave o tohle, jak performance pusobi na divaka a jak ho ovlivnuje ci bere do hry. Forma urciteho kontemplativniho teroru publika me velice zajima. Casto se setkavam s hlasenimi ci zvukovymi instalacemi, ktere me nechavaji jako divaka povetsinou chladne, asi proto, ze jsou casto mene vyrazne ci sebestredne a nevyprovokovavaji v divakovi zadny zajem. Jednim z mych ucitelu byl Chrstian Bernard, reditel MAMCO v Zeneve, ktery ma velky cit pro performance a instalace, ktere citlive pracuji s prostorem a blizkym okolim. Jeho seminare me silne ovlivnily.
V dielach, ktoré si vytvoril tento rok, sú výraznejšie badateľné termíny ako pominuteľnosť, rozptyľovanie, nestálosť, menlivosť... Pracuješ s prašným materiálom, do ktorého vkladáš odkazy, ktoré následne nechávaš miznúť – pôsobením iných médií – ľudí – diania. Také je napríklad dielo News Dispersed, v ktorom si na zebru prechodu pre chodcov sivým prachom naniesol titulky denných správ, ktoré si nechal rozptýliť pôsobením kolies prechádzajúcich áut a nôh chodcov. Chcel si poukázať na efemérnosť ľudského konania, osudu, zmyslu existencie?
Ano, a na efemernost naseho sveta informaci a udalosti, ktery se prozaicky rozplyne pod nohama lidi a koly aut. Prach je uzasne efemerni material, ktery vytvari urcitou casovou kvalitu dila, ktere v zapeti zmizi a zustane po nem jen dokumentace. Jde mi o zachyceni unikatniho okamziku, podobne jako v Minute Ticha. A jde take o urcitou relativizaci umeleckych ambici, kdy se casto umelci snazi vytvorit neco co pretrva a zustane nadcasove. Ja si myslim ze naopak kvalita umeni je prave v case, v okamziku v kterem probiha a v kterem je autenticke. Protoze umelec nema sanci vytvorit nejakou absolutni umeleckou vesmirnou konstantu. Veskere informace jsou stejne prenaseny a roznaseny lidmi a jejich pameti. A tento moment pameti se stale zkracuje.
V tomto diele, podobne ako aj v Towards The End sú čitateľné hlbšie filozofické odkazy. Okrem nich sa vo svojej tvorbe zaoberáš aj otázkou židovského vierovyznania (Open Source, 2006) a vzťahu socialistickej reality k súčasnej západnej konzumnej kultúre (Sputnik, 2006), alebo samotnou vyprázdnenosťou tejto kultúry (Homemade, 2006). Aký odkaz z toho môže divák dešifrovať? Je možné prečítaním tvojich diel spoznať autentickú osobnosť, názory a myslenie Adama Vačkáře?
Urcite, dilo je zrcadlem duse umelce. Snazim se mapovat a poukazovat na ruzne vztahy presne tak jak rikas, na jedne strane stoji urcite vyprazdneni obsahu a na druhe rigidni tradice, ktera se uz nevztahuje k soucastnosti a presto pretrvava. K Towards The End me inspirovaly krome cesty na konec sveta ruzne filozoficke texty o konci historie, od Hegela az po Fukuyamu. Ale je to take o tom, ze realita je komplexni a obsahuje spousty vrstev, s kterymi je zajimave pracovat a ktere se snazim desifrovat a pretvaret. Take to jsou ruzna vlivy ktere pretrvavaji z minulych generaci, kartezianske casove linearni vnimani reality, ktere nas velice omezuje. Mam rad filzofii a sociologii, matematiku a fyziku, to jsou veci ktere se mi honi hlavou.
Kde sa momentálne nachádzaš (geograficky) a čomu všetkému sa v súčasnosti venuješ?
Ted jsem v Parizi, kde prevazne bydlim a pripravuji nekolik projektu zaroven. Pripravuji svuj katalog, ktery by mel vyjit na podzim a take vystavu v Japonsku, v Hirosime. A jako spolukurator projekt na pristi festival Tina b. (This Is Not Another Biennale). Je to velice zajimavy projekt ve verejnem prostoru, kdy bude zpracovano pres stodvacet billboardu po cele Praze behem jednoho roku, kazdych ctrnact dni priblizne pet billboardu. Vyzyvam umelce, aby pracovali predevsim s textem, protoze je to projekt pro verejny prostor, ktery komunikuje s lidmi prostrednictvim masovych prostredku. Je to projekt, ktery se snazi o nalezani novych forem vystavovani a zpracovavani forem umeni a jeho vztahu k okolnimu svetu. Projekt je dost narocny na zarizovani a to me prilis nebavi, spis me bavi pracovat kreativne.
Máš na poli umenia ambície, na ktorých naplnení Ti mimoriadne záleží? Ak áno, aké?
Ano, ambici mam spoustu… ale je to dost nevyzpytatelne. Casto se veci deji jinak nez si clovek predstavuje a zrovna kdyz nic neocekava, tak se zacinaji dit zajimave veci... Rad bych se ucastnil velkych mezinarodnich prehlidek, mel samostatne vystavy v uzasnych insitucich, ale na druhou stranu me spis zalezi na tom delat co me prijde zajimave a dulezite. Rad bych se odstehoval nekam jinam, Pariz me uz trochu omrzela a chtel bych se podivat do New Yorku, ktery me velice laka, ale take se na chvili vratit do Prahy, kde se skvele pracuje a jednoho dne take vyzkouset jake je to v Berline… tam kam me nomadsky zivot zavane.
Je podľa Teba súčasné umenie v niečom zásadne smerodajné?
Myslim ze urcite. Ale musi na nej byt clovek naladen a chtit ho chapat. A to pro laika nebo pro cloveka, ktery se o kulturu nezjima, nebude jednoduche…
Ak áno, v čom? Čo by si odkázal tým, ktorý postrádajú jeho zmysel?
Umeni by melo byt indikatorem spolecnosti, jeho obrazem, jinym nahledem, reflexi, ale musi se o nej lide vic zajimat. Reklama castecne pochopila potencial umeni, nove reklamni agentury v Londyne a v Amsterdamu pracuji s umelci. Ruzne vzdalena mesta zacinaji financovat umelecke projekty a bienale, protoze pochopily ze jsou zdrojem turismu a ze civilizovany svet se o umeni zajima a oni chteji dokazat ze k nemu patri. Dnes je bienale nebo trienale v mnoha mestech, takze se zda umeni je stale dulezitejsi pro vice a vice lidi. Nase (ceskoslovenska) spolecnost preteka konzumem a jeji prvotni starost je jak ukojit veskere materialni potreby. Pak mozna nastane prostor pro umeni… Je skoda ze instituce v cechach a na slovensku maji malo penez a vedou je zcela nekompetentni lide (hlavne v cechach), to umeni skodi a utvzuje to nazor u jeho politickych odpurcu, ze umeni je k nicemu. Napriklad ve Franci je kulturni politika obrovsky silna a lide o smyslu umeni nepochybuji, pokladaji ho za nedilnou soucast vyspele civilizovane kultury. A lide, kteri postradaji smysl pro umeni mohou zkusit neco jineho, jit do kina, anebo si koupit novou Skodovku nebo zacit hrat golf… anebo stravit vecer s Josephem Kosuthem.
diela:
Facka 2007, HD video
Adam si tvár natrel bielym púdrom a nechal sa do nej niekoľkokrát udrieť.
Rozptýlené správy 2007 – intervencia, fotografia a video dokumentácia
V skorých ranných hodinách pokryl Adam pruhy zebry na prechode pre chodcov headlineami denného spravodajstva prachom sivej, zaprášenej farby, ktoré sa postupne strácali, rozptyľovali a mizli pôsobením chodcov a prechádzajúcich áut. Dokumentačné video a fotografie zachytávajú celý proces od rána až do večerných hodín.
Minúta ticha 2006 – intervencia, video záznam
Videoprojekcia zachytáva ľudí v rôznych prostrediach a uprostred rôznych aktivít a činností – počas ich prerušenia. Deti počas vyučovania, zamestnancov telekomunikácií či reklamných agentúr počas pracovnej doby.
Ticho v Palais de Tokyo 2006 – performance a fotodokumentácia
V čase, keď sa v parížskom centre umenia nachádzalo cez 1 200 návštevníkov, zaangažoval Adam ôsmich ľudí s megafónmi, ktorí sa rozptýlili v dave po výstavnom priestore a prostredníctvom sirén a reštriktívnych oznamov vyzývali návštevníkov k držaniu minúty ticha.
Sputnik Black 2006 – živica, čierna mercedesová metalýza
Priestorový objekt inšpirovaný ruským vesmírnym raketoplánom Sputnik – „Cestovateľ“ – prvým satelitom, vyrobeným človekom, ktorý dosiahol obežnú dráhu zeme. Adam naň aplikoval náter, originálne používaný na Mercedes-Benz.
Sputnik navádza k niekoľkým prepojeným vrstvám interpretácie: odhaľuje a pojednáva fenomén prechodu od komunistickej utópie (prvá ľudská družica, ktorá zhorela v atmosfére) ku konzumnej kultúre a jej diktátorskej nacistickej minulosti (Mercedes-Benz). Taktiež v objekte pojednáva postavenie umeleckého objektu v súčasnej logike umeleckého trhu.
Domáca výroba 2003-2005 – intervencia, video dokumentácia, lightbox, videoprojekcia
Adam zmiešal obsah troch medzinárodne známych produktov (Coca-Cola, Nutella, Nescafe, Heinz kečup) a naplnil späť do ich pôvodných obalov. Intervenoval do verejného priestoru: na staniciach metra v Prahe ilegálne vystavil na lightboxových plochách fotografiu novo vzniknutých štyroch produktov.
V ústrety koncu 2006 – intervencia, fotografia a video dokumentácia
Na poslednom úseku cesty, vedúcej k najjužnejšiemu miestu na zemi – Ushuaiy v Argentíne s názvom Koniec sveta namaľoval Adam čiary.
Open Source 2006 – intervencia, socha a video dokumentácia
V Synagóge Na Palmovce pracoval Adam s otázkou histórie a skúmal vzťah židovstva a spoločnosti za komunistického režimu tak, ako sa v tomto prostredí odrazil. Film a video-inštalácia v pražskej Palmovke (židovskej synagóge), je situovaná do najobchodnejšej štvrti v Prahe, kam sa denne koncentrujú ukrajinskí a vietnamskí obchodníci. Projekt spytuje reakciu spoločného konzervatívneho východoeurópskeho prostredia na cudziu židovskú tradíciu v priamej konfrontácii. Adam požiadal typickú českú vidiecku rodinu, bez akéhokoľvek vzťahu k židovskej kultúre, aby postavili „sukkah“, z dreva a všadeprítomného postkomunistického linolea. Takýto obdobný provizórny „sukkah“ dom si stavajú každý rok v židovských rodinách pri príležitosti sviatkov „Sukkot“, ktoré samotné sú pripomienkou putovania Židov z Egypta do Palestíny. Česká rodina bola oslovená k vytvoreniu takejto architektúry z materiálov, ktoré nájde u seba doma, nasledujúc však veľmi striktné pravidlá tradičného spôsobu ich výstavby. Výsledkom je inštalácia, ktorá je výstupom konfrontácie dvoch kompletne odlišných prostredí – tradičného židovského a českého post-komunistického.
